Hol volt, hol nem volt, volt egyszer egy fenyőfa. Ezüstfenyő volt, egy udvarban nőtt a kerítés mellett, a felső ágai kilógtak az utcára, épp a buszmegálló fölé. A nyáron történt, hogy az ágai közé beköltözött egy kíváncsi szarkapár. Azért választották ezt a fát, mert kiváló rálátás nyílt róla a buszmegállóra meg az udvarra, és így mindig volt mit nézniük.
Az udvarban Zokni kutya uralkodott. Ellenőrzése alatt tartott a kerítés mentén mindent, semmi és senki nem maradt megugatatlanul. Amikor pedig nem volt mit ugatni, kergette a fákról lehulló leveleket, diót, bármit, amit a szél arra fújt. Érdekes volt nézni őt, a szarkák nagyon jól szórakoztak.
Ám a levélhullás után megjött a tél, s a hidegen kívül a szél mást már nem fújt be az udvarba. Zokni kutya is egyre több időt töltött benn a házban, és egyre kevesebbet odakinn. A buszmegállóból az utasok gyorsan elsiettek a dolgukra, nem álltak meg beszélgetni, mint jó időben. Ahogy a nappali világosság fogyott, és egyre hidegebb lett, a szarkáknak egyre kevesebb néznivalójuk akadt.
− Semmi nem történik napok óta! − sóhajtott az egyik ködös téli napon Szarkáné.
− Drágám, az egész világ sötét és hideg most! Várj egy kicsit, nemsokára visszatér a fény! – vigasztalta párját Szarka úr.
Szarkáné odabújt a férjéhez, és behunyta a szemét. Nem sokkal később furcsa neszezésre lett figyelmes a két madár. Emberek jöttek, és valamit ügyködtek a fa körül. A szarkák meghúzták magukat az ágak sűrűjében. Aztán amikor besötétedett, láss csodát! Egyszeriben fények gyúltak a fenyő ágainak hegyén. Csillagokként ragyogtak, s körülölelték a fát.
− Drágám, igazad volt – lelkendezett Szarkáné –, visszatért a fény!
− Ugye mondtam, szívem! Nekünk van a legcsodálatosabb otthonunk!
A két szarka boldogan bújt egymáshoz a fénylő éjszakában, és már csak arra lettek volna kíváncsiak, vajon Zokni kutya látta-e a csillogó fájukat, vagy ma délután is korán behúzódott a házba?
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna jedlička. Bola to strieborná jedľa, ktorá rástla vo dvore, hneď vedľa plota, a jej horné konáre prečnievali na ulicu, rovno nad autobusovú zastávku. V lete sa do jej konárov nasťahoval párik zvedavých strák. Vybrali si práve tento strom, lebo im ponúkal skvelý výhľad na autobusovú zastávku aj na dvor, a tak sa stále mali na čo dívať.
Vo dvore vládol psík Zokni a dohliadal na všetko, čo sa dialo pozdĺž plota, nikto a nič neuniklo jeho štekaniu. Keď nemal na čo štekať, naháňal opadajúce listy a orechy, alebo hocičo, čo tam privial vietor. Bolo ho zaujímavé sledovať, straky sa veľmi dobre zabávali.
No keď opadalo všetko lístie, prišla zima a vietor do dvora privial už len chlad, nič iné. Aj psík Zokni trávil čoraz viac času v dome, a čoraz menej vonku. Z autobusovej zastávky sa cestujúci rýchlo poberali každý po svojom, nezastavili sa na kus reči ako za dobrého počasia. S ubúdajúcim denným svetlom a pribúdajúcou zimou mali straky čoraz menej zábavy.
„Celé dni sa nič nedeje!“ povzdychla si jedného sychravého rána pani Straka.
„Celý svet je teraz temný a studený, drahá! Vyčkaj trochu, svetlo sa onedlho vráti!“ chlácholil ju pán Straka.
Pani Straka sa pritúlila k pánu Strakovi a privrela oči. Krátko nato vtáky spozorneli, lebo začuli zvláštny šramot. Boli to ľudia a robili čosi okolo stromu. Straky sa utiahli medzi hustými konármi stromu. Keď sa potom zotmelo, čuduj sa svete! Odrazu sa na konároch rozsvietili svetlá. Jagali sa ako hviezdy a obkolesili celý strom.
„Drahý, mal si pravdu,“ tešila sa pani Straka. „Svetlo sa vrátilo!“
„Veď som ti to vravel, srdiečko! Máme najkúzelnejší domov!“
Straky sa k sebe pritúlili v žiarivej noci a boli už zvedavé len na to, či pes Zokni videl ich trblietavý strom, alebo či sa aj dnes poobede skoro uchýlil do domu?
Fordította Cselényi Fodor Olívia
Balázsy Géza rajza