Hol volt, hol nem volt, volt egyszer egy kiscsikó. Tavasszal, ahogy megnőtt a fű, ez a kiscsikó egész nap kinn futkározott a többi csikóval együtt a legelőn a lóanyukák körül. Élvezte a friss szellőt, ahogy a sörényét kócolta, a zöld füvet, amiből nagyokat harapdált, és estig jól megtöltötte vele a bendőjét.
S a kiscsikó napról napra szemlátomást nőtt. S ahogy nőtt, úgy egyre bátrabb lett, és egyre gyorsabban szaladt. Így aztán mindennap egy kicsivel távolabbra is elfutott a többiektől. Az egyik nap a nagy szaladgálásban egészen messzire jutott a ménestől, s ahogy hirtelen megállt, ismeretlen helyen találta magát. Nem volt sehol a lankás mező, sem a kedves réti virágok, csak magas fákat meg bokrokat látott maga körül, amelyek épp most borultak virágba, és szokatlan illatokat árasztottak a levegőbe.
− Hajaj, most mi lesz? – sóhajtotta a csikó.
− Hajaj, hajaj! – fújta a szél a fák között.
− Jajajajaj! – énekelték a cinkék a bokrokban.
− Tényleg bajban vagyok – ijedt meg a kiscsikó most aztán igazán. – Hogy találok haza?
− Nézz hátra! – kopogta egy harkály a feje fölött.
− Hogy?
A megszeppent csikó nem tudta mire vélni a dolgot. Hozzá beszél valaki?
− Innen a magasból jól látom az utat – kopogott tovább a harkály egy nagy fa tetején. – Ha megfordulsz, és felszaladsz azon a dombon, onnan már te is látni fogod, és könnyen hazatalálsz.
A kiscsikó megértette, hálásan bólintott néhányat a harkály felé, megpördült, s már futott is. A domb tetejéről még visszanézett, a farkát meglengetve integetett a madárnak, és szaladt tovább. Mire esteledni kezdett, haza is ért.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno žriebä. Na jar, keď vyrástla tráva, celý deň pobehovalo spolu s ostatnými žriebätkami na lúke okolo mamičiek-kobyliek. Vychutnávalo si svieži vetrík, ktorý mu strapatil hrivu, zelenú trávu, z ktorej si schuti hryzkalo a do večera si ňou poriadne napchalo brucho.
Žriebätko zo dňa na deň viditeľne rástlo. Ako rástlo, bolo čoraz smelšie a čoraz rýchlejšie klusalo. A tak každý deň odcválalo od ostatných o kúsok ďalej. Jedného dňa klusalo a klusalo, až kým od čriedy odcválalo tak ďaleko, že keď zrazu zastalo, ocitlo sa na neznámom mieste. Svažnej lúky a milých poľných kvetov nikde nebolo, videlo okolo seba len vysoké stromy a kríky, ktoré sa práve odeli do kvetu a vzduchom šírili neobvyklé vône.
„Hajaj, čo teraz?“ povzdychlo si žriebä.
„Hajaj, hajaj,“ pofukoval pomedzi stromami vietor.
„Jajajajaj!“ spievali v kríkoch sýkorky.
„Som v tom až po uši,“ teraz sa už žriebätko naozaj preľaklo. „Ako sa dostanem domov?“
„Obzri sa dozadu!“ ťukal mu ponad hlavu ďateľ.
„Čože?“
Vyľakané žriebätko nevedelo, čo si o tom myslieť. Ktosi sa mu prihovára?
„Odtiaľto zhora vidím cestu jasne,“ ťukal ďateľ ďalej na vrchole stromu. „Ak sa otočíš a vybehneš hore tamtým kopcom, odtiaľ ju uvidíš aj ty a ľahko trafíš domov.
Žriebätko pochopilo, vďačne párkrát ďatľovi prikývlo, zvrtlo sa a odklusalo. Na vrchole kopca sa ešte obzrelo, chvostom zamávalo vtáčikovi a cválalo ďalej. Než sa zotmelo, bolo opäť doma.
Fordította Cselényi Fodor Olívia
Balázsy Géza rajza