Hol volt, hol nem volt, volt egyszer egy nyest. Az egyik hajnalon az éjszakai vadászat után még nem volt kedve visszabújni a vackába, hanem elsétált a kedvenc sziklájához, és egy kiadós nyújtózással köszöntötte a májusi napfelkeltét.
Ahogy ott üldögélt és gyönyörködött a kilátásban, egyszer csak neszezést hallott a háta mögött.
− Ki az? – fordult hátra. – Akárki is, jöjjön, és nézze ezt a csodás napkeltét!
A bozótból egy hozzá hasonló négylábú lépett elő. A nyest jól szemügyre vette. Szívesen szóba elegyedett volna vele, hiszen olyan ritkán volt alkalma beszélgetni valakivel, magányosan élt.
− Örvendek – mondta hát az érkezőnek –, Nyest Henrik vagyok.
− Nyuszt Elek, részemről a szerencse – mutatkozott be a másik is.
− Hogy mondja, kérem? Nyuszt? Pedig megesküdtem volna, hogy ön is nyest, csak éppen sárga gallért visel.
− Ó igen, úgy látom, valóban hasonlítunk. De mégsem vagyunk egyformák.
− Talán messzebbről jön? És hogy ment az éjszakai vadászat? – érdeklődött tovább a nyest.
− A vadászat? – a nyuszt legyintett egyet nagy, bozontos farkával. – Kissé fárasztó volt, kilométereket szaladgáltam, míg találtam valamit.
− Nahát! – a nyest most már igazán kíváncsi lett. – És mondja csak, járt lenn a faluban is? Mi újság van odalenn? Én is épp ma készülök a faluban meglátogatni néhány baromfiudvart.
− A faluban? Isten ments, dehogy jártam! El nem hagynám az erdőt! Miért is tenném, nincs jobb dolog, mint fára mászni, egyik fáról a másikra ugrálni.
− Famászás? Nahát! Én jobban szeretek a földön járni − mondta a nyest, és elgondolkodott: mennyire hasonlítanak egymásra, mégis mennyire mások! Aztán csak nem állhatta meg, és megkérdezze:
– Mondja, a fán gyümölcsöt is keres, esetleg madártojást? Melyiket szereti?
− Mind a kettőt imádom! A kedvenceim! – örült meg még a finomságok gondolatának is a nyuszt.
− Na azért! – bólintott a nyest megnyugodva, hogy valamiben mégiscsak hasonlítanak egymásra ezzel az új ismerőssel. Talán még az is kiderül, hogy rokonok. Ki tudja!
Együtt nézték tovább a napfelkeltét.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kuna. Keď sa raz nadránom vracala z nočného lovu, nechcelo sa jej ešte zaliezť do nory, a tak si zašla ku svojej obľúbenej skale, poriadne sa ponaťahovala a privítala májový úsvit.
Ako si tak vysedávala a kochala sa vo výhľade, odrazu za sebou začula šramot.
„Kto je tam?“ otočila sa. „Nech ste ktokoľvek, poďte, pozrite si tento krásny východ slnka.“
Z kríkov sa vynoril jej podobný štvornožec. Kuna si ho poriadne prezrela. Rada by sa s ním dala do reči, veď šancu pohovoriť si s niekým ozaj nemala často, žila totiž osamelo.
„Teší ma,“ povedala tak prišelcovi. „Som Henrik Kuna.“
„Ja som Elek Lasica. Teší ma,“ predstavil sa aj druhý.
„Ako prosím? Lasica? Bol by som odprisahal, že aj vy ste kuna, len so žltým golierom.“
„Ó áno, vidím, že sa naozaj podobáme. No predsa nie sme rovnakí.“
„Prišli ste z ďaleka? A ako ste pochodili na nočnom love?“ zaujímala sa ďalej kuna.
„Na love?“ mávla lasica huňatým chvostom. „Bol trochu únavný, nabehal som celé kilometre, kým som čosi našiel.“
„Teda!“ zvolala čoraz zvedavšia kuna. „A nože povedzte, zašli ste aj do dediny? Čo je tam nového? Aj ja sa tam dnes chystám navštíviť zopár kurínov.
„V dedine? Božechráň, načo by som tam chodil! Nikdy by som z lesa nevytiahol päty! Prečo by som to robil, nie je predsa nič lepšie, ako liezť po stromoch a skákať z jedného na druhý.“
„Liezť po stromoch? No teda! Ja chodím radšej na zemi,“ dodala kuna a zamyslela sa: Aké sú si podobné a predsa tak odlišné! Napokon však predsa len nevydržala a spýtal sa:
„Povedzte, a na stromoch hľadáte ovocie alebo vtáčie vajíčka? Čo vám chutí?“
„Zbožňujem oboje! Sú to moje obľúbené jedlá!“ tešila sa lasica už len pri pomyslení na dobroty.
„No veď zato!“ prikývla spokojne kuna, aspoň v niečom sa podobajú s novou známosťou. Možno dokonca vysvitne, že sú príbuzní. Ktovie!
Ďalej sa spolu dívali na východ slnka.
Fordította Cselényi Fodor Olívia
Balázsy Géza rajza