Egyszer volt, hol nem volt, élt egyszer egy kis mormota itt a hegyoldalban, az erdő fölött, a havasi legelőn. Egy barátságos kis üregben lakott a többi mormotával együtt. Reggelente amint felkelt, nyújtózott egy nagyot, kibújt az üregből, beleszagolt a friss, illatos levegőbe, aztán meglátogatta a szomszédait. Naphosszat együtt sétálgatott velük a legelőn, beszélgettek, eszegettek, majd ahogy a nap lement, hazamentek aludni.
Így telt a nyár. Jött az ősz, és a napocska egyre később bukkant fel a szomszédos hegycsúcs mögött, és egyre korábban bukott le a szemközti oldalon. A levegő egyre csípősebb lett, és kóbor szelek vágtáztak végig a hegyoldalon. A mi kis Mormink is egyre nehezebben kelt fel, jólesett lustálkodnia a vackán a hideg reggeleken. Az egyik nap aztán nagy nyüzsgésre ébredt. A többiek már fenn voltak, és azon tanakodtak, hogy miképp szervezzék meg a munkát a téli szálláshely elkészítéséhez.
− Jó mélyre kell ásni, hogy az alvókamrákat ne érje el a hideg − mormogta egy öreg mormota.
− Déli oldalon legyen, ott majd jobban süti a nap – javasolta egy másik.
– Mi hordunk füvet, és puhán kibéleljük velük a vackokat – ajánlkozott egy csapat fiatal mormotalány.
– Mi őrködünk közben – jelentkeztek melléjük máris a mormotafiúk. – Figyeljük a sast az égen, és ha kell, fütyülünk.
Mormi a szemét dörzsölgette, s nagyokat ásított. Melyik csapathoz csatlakozzon, ásson, kaparjon, őrködjön vagy füvet hordjon? Egyikhez se volt kedve igazán. Nagyon álmos volt, legszívesebben már most elvonult volna a téli álomra.
– Ne ácsorogj itt haszontalanul! – mordult rá egy mormotaasszony. – Éles a körmöd neked is, nem? Vagy a szemed élesebb?
Mormi hát összeszedte magát, csatlakozott az egyik csapathoz, és ásta a földet egész nap. Amint elkészül a téli szállás, azonnal elvonul aludni – fogadkozott magában este, ahogy fáradtan az ágyába zuhant. A jó puha, meleg vacokból aztán ki se dugja az orrát tavaszig, gondolta még, lehunyta a szemét, és egy perccel később már aludt is, mint a bunda.
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý svišť. Žil tuto neďaleko na stráni, na horskej pastvine nad lesom. Býval v útulnej malej nore spolu s ostatnými svišťami. Len čo sa zobudil, každé ráno sa poriadne ponaťahoval, vyliezol z nory, nadýchol sa čerstvého, voňavého vzduchu a šiel navštíviť susedov. Celý deň sa spolu prechádzali po pastvine, zhovárali sa, pochutnávali si a keď zašlo slniečko, išli domov spať.
Takto ubehlo leto. Prišla jeseň a slniečko vychádzalo spoza susedného vrchu čoraz neskôr a zapadalo na opačnej strane čoraz skôr. Vzduch bol čoraz ostrejší a po stráni sa preháňal zatúlaný vietor. Náš malý Svišťo sa ráno budil čoraz ťažšie, počas chladných rán rád leňošil v nore. Jedného dňa ho zobudil veľký hurhaj. Ostatní už boli hore a radili sa, ako zadeliť prácu na príprave zimoviska.
„Musíme to poriadne vyhĺbiť, aby do komôrok neprenikla zima,“ mrmlal starý svišť.
„Na južnom svahu naň bude lepšie svietiť slnko,“ navrhol druhý.
„My do nory nanosíme steblá trávy a mäkko ju vystelieme,“ ponúkla sa skupinka mladých svištích dievčat.
„My budeme strážiť,“ pridali sa k nim sviští chlapci. „Budeme striehnuť a ak zazrieme na oblohe orla, zahvízdame.“
Svišťo si pretieral oči a zíval. Ku ktorej skupine sa pridať? K tým, čo hĺbia, hrabú, strážia alebo nosia trávu? Nič sa mu nechcelo. Bol veľmi unavený, najradšej by sa už odobral na zimný spánok.
„Neobšmietaj sa tu tak ničomne!“ ohriakla ho pani Svišťová. „Aj ty máš ostré pazúry, nie? Alebo máš ostrejší zrak?“
Svišťo sa pozbieral, pridal sa k jednej zo skupín a celý deň hrabal hlinu. Len čo bude zimovisko hotové, okamžite sa poberie spať – zastrájal sa v duchu večer, keď unavený padol do postele. Z mäkučkého a teplučkého pelechu potom až do jari ani len nos nevystrčí, pomyslel si ešte, zavrel oči a o chvíľu už spal ako drevo.
Fordította Cselényi Fodor Olívia
Balázsy Géza rajza