Hol volt, hol nem volt, volt egyszer egy nagy folyó. Annak a nagy folyónak a partján pont Szent Iván éjszakája előtt, alkonyatkor a nádasban álldogált egy szürke gém. A hegyek mögött lebukó napot figyelte a túlparton.
− Na, a nap is elmegy aludni − sóhajtotta −, csak én nem tudok elaludni!
Ez a gém ugyanis álmatlanságban szenvedett. Akárhogy forgolódott éjszakánként a fészkén, nem jött álom a szemére. Nappal aztán igen fáradt volt, és a vadászat sem ment neki valami fényesen. A kis halak, rákok rendre elúsztak a csőre elől, és ő éhen maradt.
− Haj, bárcsak tudnék ma éjjel aludni! – rázogatta meg szárnytollait a gém.
Már éppen arra készült, hogy a fészkére repül, amikor a parti fűben világítani kezdett egy szentjánosbogár. Aztán egy másik, egy harmadik is meggyújtotta lámpácskáját, és hamarosan fénylő sárga és zöld pontocskák sokasága ragyogta be a partot.
Tudvalévő, hogy ha valaki Szent Ivánkor, abban a pillanatban, ahogy este kigyúlnak a szentjánosbogarak lámpásai, elsuttogja szíve kívánságát, az a kívánság teljesül. Mert Szent Iván éjszakája mágikus éj.
A gém ezt persze nem tudta, ahogy nem tudták a szentjánosbogarak sem. Csak az este tudta, meg az éjszaka, amely nemsokára ugyancsak eljött, és fénylő gombos bársonykabátjával betakargatta a fészkén pihenő madarat.
A gém becsukta a szemét, de nem jött rá az álom, amin ő már meg sem lepődött, várta a hajnalt. Egyszer csak halk ciripelést hallott a bokrok felől. A hang egyre erősödött. A tücskök zendítettek rá. Lágy nyáresti muzsikájuk körbevette, elringatta és az álmok földjére repítette a fáradt madarat. A gém egész éjszaka halban gazdag tavakról álmodott. Egyszer sem ébredt fel hajnalig.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna veľká rieka. V predvečer dňa Svätého Jána postávala na brehu rieky v trstine volavka. Sledovala, ako na druhom brehu rieky zapadá slnko za hory.
„No, aj slnko ide spať,“ povzdychla si. „Len ja nie a nie zaspať!“
Naša volavka totiž trpela nespavosťou. Akokoľvek sa v noci hniezdila, spánok neprichádzal. Cez deň bola potom veľmi unavená a pri love sa jej nedarilo. Rybky a raky jej zobáku rad-radom unikali a volavka zostala hladná.
„Ach, keby som sa len dnes v noci vyspala!“ šuchorila si perie volavka.
Práve sa chystala odletieť do svojho hniezda, keď sa v pobrežnej tráve rozsvietila svetluška. Potom zažala svoj lampášik aj druhá, potom tretia, a čoskoro breh rieky zaplavilo množstvo žiarivých žltých a zelených bodiek.
Je známe, že ak niekto na Jána, v okamihu, keď sa večer rozsvietia lampášiky svätojánskych mušiek, pošepká, čo si zo srdca želá, želanie sa mu splní. Lebo svätojánska noc je magická.
Volavka to pravda nevedela, rovnako ako to nevedeli ani svetlušky. Vedel to len večer a vedela to noc, ktorá onedlho opäť prišla a svojím zamatovým kabátom posypaným jagavými gombíkmi prikryla v hniezde odpočívajúceho vtáka.
Volavka privrela oči, no sen neprichádzal. Už ju to vôbec neprekvapovalo, čakala na brieždenie. Zrazu začula tiché cvrlikanie spoza kríkov. Zvuk postupne silnel. Cvrčky spustili svoju jemnú večernú letnú melódiu, ktorá obklopila ustatú volavku, ukolísala ju a zaviedla do krajiny snov. Volavke sa celú noc snívalo o jazerách plných rýb a do úsvitu ani raz nezobudila.
Fordította Cselényi Fodor Olívia
Balázsy Géza rajza